"Myslite na obrovskú moc, driemajúcu vo vašom podvedomí, ktorú môžete prebudiť svojimi            myšlienkami a predstavami - to vám dodá silu, odvahu a sebadôveru. Nevzdávajte sa, bojujte        ďalej,    kým nie ste v cieli.  "  -odporne optimistické, hnusne motivačné-     
    

Diel prvý, Prebudenie

14. června 2011 v 19:49 | -Cequi- |  Na pokračovanie

Hatta ma znova zahránila a opravila moje tzv. "štylistické kamikaze." Takže ak hladáte niečo na dlhú chvíľu, na zábavu alebo niečo vďaka čomu si môžete oplieskať hlavu o stôl a budete na to mať dôvod tak nech sa páči ...
Budem sa snažiť to dopísať a bude to aj na blogu moje spolublogerky hatti/y kde si to môžete čítať zároveň so mnou, už len zistím ako si to tu pekne poupravujem a budete môcť čítať čo vám oči stačia !



autor: Haskeer

betaread: Hatta

1.:Prebudenie

Znova som sa zobudila s nepríjemnou bolesťou hlavy. Asi to znamená, že vonku bola búrka - a asi aj poriadna víchrica. Keby som nebola zvyknutá na tieto ranné bolesti hlavy, ktoré spočiatku bývali ešte horšie, asi by som sa cítila oveľa podráždenejšie. Odmalička som si uvedomovala, že som odlišná od ostatných detí. Skoro neustále som v hlave počula tie hlasy. Zo začiatku boli nezrozumiteľné a nedali sa odohnať. Po nociach som sa budila na strašné bolesti. Rodičia so mnou pochodili hádam po všetkých doktoroch v štáte, ale ani tí si nevedeli dať rady s tým, čo sa so mnou dialo. Aby som bola úprimná, ani ja doteraz nechápem čo sa to so mnou vlastne deje. Nazvala som samu seba počujúca. Ale samozrejme nie tým spôsobom ako počujú takmer všetci ľudia na svete. Ja som dokázala zachytiť hlas vetra. Ani to nedokážem popísať... Keď som bola malá, išla mi doslova puknúť hlava zo všetkých tých hlasov. Nedalo sa im rozumieť. Boli príliš rýchle. Časom sa stávali zrozumiteľnejšími a pomalšími. Asi to malo súvis s tým, ako som rástla. Ani teraz sa mi však stále nepodarí zachytiť všetko, čo mi našepkáva. Skôr sa mi to stáva keď na nič nemyslím, ako napríklad keď spím. Väčšinou sú to veci, ktoré nemôžem chápať. Ale niekedy akoby mi radil, akoby sa rozprával len so mnou a počúval ma. Reaguje na môj hlas a snaží sa mi pomôcť. Vlastne ako kedy, niekedy si so mňa zjavne robí zábavu.

Zo zamyslenia ma prebudil známy hlas mojej mamy.
"Andy, poď dolu, lebo zmeškáš školu!"
"Už bežím, mama!" zavolala som naspäť.
Cestou ku dverám som sa narýchlo pozrela do zrkadla. Kučeravé hnedé vlasy mi, ako inak, odstávali na všetky strany, hoci som robila všetko možné. Nikdy som ich neupravila do žiadneho konkrétneho tvaru. Narýchlo som ich prečesala a tvárila sa, akoby to malo aspoň maličký účinok. Potom sa zadívam sama sebe do očí. Sú asi to jediné, čo sa mi na mne páči. Ani neviem akú majú farbu, asi nejaký druh zelenej až
modrozelenej. Posledný krát som sa pozrela na svoju, pre mňa až príliš úzku, tvár. Zodvihla som sa, nahádzala si veci do tašky a išla dolu na raňajky. Už z polovičky schodišťa som cítila miešané vajíčka. Pribehla som ku stolu a nedočkavo som pozrela na mamu. Až ma niekedy znepokojovalo, ako sa na mňa podobá - až na vlasy, samozrejme. Ona ich mala úplne rovné a rada ma kritizovala, prečo sa neučešem.
"Och nie, zlatko. Obslúž sa sama. Veď si už veľká."
"No dobre. Ale aby si vedela, si moja mama a mohla by si sa o mňa aj starať," odvetila som so žartovným tónom v hlase.
Mama sa na mňa pozrela s pobavením.
"Ach, zlatko, môžem pribehnúť k tomu sporáku a nabrať ti jedlo, prosím," povedala sarkastickým tónom.
"Veď dobre, už idem," nemohla som však zadržať široký úsmev.
"A mimochodom, kde je Ed? Vravela som, že ho nebudem každý deň čakať. Aj ja sa musím dostať od školy načas, aby si vedela."
"Mňa neobviňuj. Ja už nemám síl ho každý deň budiť. Ako keby si mi ty nestačila," povedala s úsmevom na perách.
Sadla som si za stôl a začala jesť. Začula som dupot zo schodov a hneď som vedela, že sa už konečne blíži Ed. Jeho spôsob zdolávania schodov sa nedá pomýliť.
"No konečne sa uráčiš ukázať," poznamenala mama.
Ed rozospato zamrmlal niečo v tom zmysle, že to nie je jeho vina. Ja som sa len pousmiala a radšej mlčala. Keď sme sa konečne všetci usadíme za stôl, začala som mať nádej, že by som konečne mohla stihnúť školu.
"Kde je otec?" poznamenal Ed, akože mimochodom.
"Ráno odcestoval preč."
"Kedy sa vráti?"
"Asi o týždeň."
"To ani nemohol povedať že odchádza?!" skôr poznamenal, ako sa pýtal.
Nastala niekoľkosekundová odmlka, po ktorej sa ozvala mama.
"Och bože, to už je toľko hodín, už bežte do školy!"
Vo dverách nám už len zakričala, aby sme si dávali pozor a aby sme jej zavolali, keď prídeme domov.

Hneď ako sme vyšli z domu, začula som tie známe hlasy. Počúvala som ich, až kým ma z neprítomnosti nevytrhol Ed, ktorý sa mi zdal ustarostenejší ako inokedy.
"Všimla si si ako sa otec a mama v poslednej dobe čoraz častejšie hádajú?"
"Ani nie."
To bola lož. Robila som si o nich starosti už dobrý mesiac.
"Otec býval oveľa otvorenejší," pokračoval "a cítil som, ani neviem ako to mám povedať, že je priamou súčasťou rodiny. A mama sa mi zdá oveľa vyčerpanejšia."
Samozrejme mal pravdu.
"Ale to je hlúposť," pokúsila som sa o posledný pokus zvrtnúť túto debatu iným smerom. "Vieš, že všetko je v poriadku. A aj..."
"Ani sama tomu neveríš," skočil mi do reči.
Na toto som už nevedela odpovedať. Tak som sa len započúvala do tých známych hlasov. Boli veľmi rýchle a zmätené, akoby odzrkadľovali situáciu v mojej hlave. Zamyslela som sa do takej miery, do akej mi hlava plná hlasov dovolila, nad tým, či náhodou nie je žiadna súvislosť medzi mojou psychickou situáciou a tými hlasmi. Možnože keď prežívam nejakú silnú emóciu, tak na to tie hlasy reagujú. Túto myšlienku som hneď zavrhla, nestáva sa to stále, keď niečo prežívam. Pozorovala som okolité domy a nechala sa úplne uniesť predstavou, že by sa naši skutočne mohli rozviesť. Vyrastať v nekompletnej rodine musí byť príšerné. Nedokážem si to ani predstaviť.
"Kedy dnes končíte?" opýtal sa brat.
"Trištvrte na dve. Aspoň myslím, prečo sa pýtaš?"
"Len aby som vedel, či ťa mám čakať. Predsa vieš že len my bývame tak ďaleko od školy a domov sa mi nechce chodiť samému."
"Tvoja starostlivosť ma až hreje pri srdci."
Tváril sa, že ma nepočuje.
"Budem ťa čakať pred školou o druhej."
"Budem tam. A máš len šťastie že ani mne sa nechce chodiť samej domov."
"Beriem na vedomie. A čo máš dnes v škole?"
"Ak sa snažíš rozbehnúť konverzáciu školou tak si natrafil na nesprávneho človeka."
"Tak daj nejakú tému ty."
"Na ohováranie by si asi musel byť dievča, však?
"To máš pravdu, nepotrebujem vedieť kto odkopol koho kvôli komu."
"Hmm, tak to som asi došla s témami."
"To vy dievčatá naozaj len ohovárate jedna druhú?"
"A o čom sa máme baviť? A vy chlapci sa nerozprávate o ničom inom, len o hlúpom športe a videohrách."
"Hej, neohraďuj sa na šport, prosím. To nechaj nám," povedal akože nahnevane.
Takto sme sa doberali asi pätnásť minút. Čiže prakticky celú cestu do školy. Pri vchode sme sa rozlúčili a každý sme sa vybrali ku svojej triede.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 hatta hatta | Web | 14. června 2011 v 20:45 | Reagovat

Opravovať tvoje štylistické kamikaze je svetlom môjho života... :D
*ehm ehm*lenbysimoholtrochačastejšiepísať*ehm ehm*
Btw, skloňujem sa s ypsilonom! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Možno objavil pokoj, možno zistil niečo viac ...