"Myslite na obrovskú moc, driemajúcu vo vašom podvedomí, ktorú môžete prebudiť svojimi            myšlienkami a predstavami - to vám dodá silu, odvahu a sebadôveru. Nevzdávajte sa, bojujte        ďalej,    kým nie ste v cieli.  "  -odporne optimistické, hnusne motivačné-     
    

Diel druhý, Niekto ako ja

18. června 2011 v 21:25 | -Cequi- |  Na pokračovanie
Další diel je tu ! Nebojte sa nebude to takto pokračovať dlho ...Zatial sú napísané len tri časti. Znovu dakujem hatte za dokonalý betaread. A vy sa len ponorte do deja ! (Ak somozrejme beriete moje umelecké bludy ako niečo čo sa dá čítať a stojí to za vašich 15 minút života)

autor: Haskeer
betaread: Hatta
Usadila som sa, ako inak, na svoje staré dobré miesto. Trieda bola skoro prázdna, až na zopár mojich spolužiakov, ktorí sa snažili zabaviť tým, že sa rozprávali o nejakej priblblej hre. Takže moje predstavy o tom, že prídem neskoro, boli úplne neopodstatnené. Už hádam stý krát som si pripomínala, že musím odmerať čas, za aký sa dostanem do školy.
Vybalila som si veci a oprela si hlavu a ruku. Zamyslela som sa nad tým, prečo sa otec ani nerozlúčil pred tou pracovnou cestou. Čo keď mal Ed pravdu a rodičia sa budú rozvádzať?
Moje myšlienkové pochody pretrhol rýchly nával hlasov. Niekto asi otvoril okno. Obzrela som sa. Pri okne stál Natan a prezeral si ma, ako keby som bola len obyčajný predmet, ktorý hodnotí a oceňuje znaleckým posudkom. Aby som bola na sto percent úprimná, ten pohľad ma trochu vydesil.
Vtom ku mne priplachtila moja spolusediaca a najlepšia kamarátka Lucy, ktorá trvala na tom, aby ju každý volal Lulu. Tašku si ležérne hodila k tej mojej, posadila sa rovno na lavicu a pozrela na mňa.
"Natan z teba nemôže strhnúť oči..."
"Nebodaj mi závidíš," podpichla som ju trochu.
Pohodila dlhými blond vlasmi a pozrela sa na mňa svojimi prenikavo zelenými očami.
"Prosím ťa... Natan? Naozaj? Ved je to úplný asociál. Stavím sa o čo chceš, že sedí sám vo svojej lavici a pravdepodobne si niečo čmára do diára."
Otočila som hlavu, čo som zamaskovala tým, že som si natahovala krk. Prirodzene, Lulu mala pravdu.
Znovu sme začali diskutovať o nepodstatných veciach. Trieda sa pomaličky zapĺňala. Ani som sa nenazdala a do triedy vpochodovala profesorka geografie.
Začala ďalšia nudná, takpovediac nekonečná, hodina geografie. Zúfalo som hľadala niečo, na čo môžem uprieť svoju pozornosť apsoň na dalších 30 minút. Pohľad z okna mi už nepomáhal, ani marná snaha odniesť si aspoň niečo z hodiny ma už nedržala pri živote. Profesorka začala volať ľudí k tabuli, čo vyvolalo značnú paniku v osadenstve triedy. Až sa mi zadrhol dych niekde v krku, keď sa profesorka pozrela mojím smerom. Našťastie, vyvolala Natana. Na štastie všetkých, okrem Natana samozrejme.
Keď išiel okolo našej lavice, narazil do nej - podľa mňa nie celkom neúmyselne.
Naneštastie, Lulu akurát pila, takže som zostala celá mokrá od hroznového džúsu. Nesmelo som sa prihlásila a opýtala sa, či sa môžem ísť umyť. Náznak kývnutia hlavy som brala ako "áno" a tak som si išla zmyť aspoň najhoršie škvrny. Postavila som sa pred umývadlo a pustila som vodu. Samozrejme, až príliš silno. Prúd vody sa odrazil odo dna nádoby a skončila som celá mokrá. To ale neboj najväčší šok. Súčastne s mojou malou nehodou som počula tlmené buchnutie napravo odo mňa. Rýchlo som sa obzrela a uvidela som Natana, ako leží na zemi…
Zvyšok vyučovania preletel ako nič. Natana odviezli do nemocnice. Všetci boli tichí a zamyslení. čo bolo zaujímavé, lebo som si myslela, že Natana nikto nemá rád. A ako sa ukázalo, niektorí za ním dokonca aj zaplakali - čo je podľa mňa absurdná reakcia. Bolo to, akoby umieral.
Po vyučovaní som počkala na brata pred školou a pobrali sme sa domov.
"Čo sa to dnes stalo?"
Ako inak, jediná téma ktorú nechcem rozoberať a on začne vŕtať práve do nej.
"Ani neviem," odpovedala som celkom pravdivo, "Natan skolaboval..."
"Ten Natan čo na teba stále zazerá?"
ODKIAĽ preboha vyhrabal toto?!
"Ako si prišiel na to, že na mňa stále zazerá ?"
"Mám oči a nie som sprostý... Vidím ako na teba zíza na obede, aj keď sa miniete na chodbe."
To bola rana pod pás. Nemala som ako reagovať.
Bombardovaná podobnými otázkami som nakoniec dorazila domov. A moje naivné myšlienky o tom, že by sa to nekonečné vypočúvanie mohlo skončiť, boli zmietnuté zo stola mojou matkou. Ako sa to dostalo domov rýchlejšie ako ja!? Niekedy mám naozaj pocit, že ma moja matka sleduje, respektíve má na mňa nasadeného špióna alebo čo...
Keď som jej vysvetlila, že neviem nič viac ako ona, pomaličky som sa vyparila do svojej izby. Keď som vstúpila, zaplavili ma tie známe hlasy. Znova vetranie. Ale tentoraz to bolo iné... Dokázala som zachytiť celé vety, ktoré dávali zmysel.
Tvoja, a len tvoja... ničia iná, len tvoja... To všetko ty... Ničíš to... Choď za ním... bež... BEŽ!
Pribuchla som okno a s búšiacim srdcom som si sadla na postel.
"Choď za ním..."
Ten "on" - naozaj by to mohol byť Natan? Nevedela som prečo, ale mala som pocit, že tie hlasy mali pravdu. A tušila som, že mi nechú urobiť nič zlé. Mám ísť za ním ? A čo ak vôbec nemysleli Natana?
Na druhý deň po škole som sa za ním predsa len vybrala. Ani som si nevedela spomenúť, prečo tam vlastne idem. No ale nič sa nedalo robiť, už som tam bola. Zamierila som rovno k recepcii a následne ku jeho izbe. Naneštastie spal. Otočila som sa, že odídem a keď už som stála vo dverách, ozval sa za mnou jeho hlas.
"Aj ty počuješ, však?"
Nebola to otázka.
"Neviem, o čom hovoríš."
"Netvár sa ako neviniatko, ja viem, že počuješ."
"Ale ja NAOZAJ neviem o čom to hovoríš...." snažila som sa rýchlo zmiznúť.
"Ja počujem vodu...." to ma zastavilo, žeby konečne niekto ako ja?
Zhlboka som sa nadýchla a otočila som sa…
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 hatta hatta | Web | 20. června 2011 v 0:31 | Reagovat

Keď som to tak teraz prečítala, ja som ešte aj nahovno betareader...
Ale btw, mám úžasné fotky takmerbratislavských rastlín po daždi a po klasifikačnej ich máš XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Možno objavil pokoj, možno zistil niečo viac ...